 |
|||||
|
| Výstrednoextrémizmy: |
ZIPOCH 2007
Tak sme znovu po roku skúsili šťastie. Vlani sa ešte táto akcia volala Geminidy, ale zhodnotili sme, že tento názov nebude vyhovujúci vzhľadom na to, že do neba sme pozerali len v určitých okamihoch, ktoré boli sprevádzané írečitými slovenskými novotvarmi. Ale pekne po poriadku. Keďže sme v roku minulom zmenili naše trojdňové pozorovanie meteorického roja Geminíd na pochod po chodníku zvanom Rudná magistrála od Rudna nad Hronom až po Banskú Štiavnicu, tak sme sa rozhodli aj v tomto roku pokračovať v tradícii a vlastne pokračovať ďalej do srdca Slovenska po tomto chodníku. Mildo mal určité zdravotné obtiaže (nebola to sračka), tak sa mu akosi nechcelo ísť. Miesto neho sa nalogoval mladý, začínajúci, ale o to úspešnejší oný Marek Lorenc.
To je ten istý oný, čo sa s nami ondil aj na splave Hrona v lete. Zhodli sme sa pri plánovaní trasy na tom, že bude najvhodnejšie prejsť úsek od Detvy po Dobrú Nivu, alebo naopak. Mali sme aj núdzové riešenie, keby sa akože nadrbalo snehu, tak vraj od Dobrej Nivy po Banskú Štiavnicu. To bolo takých 20 km, tak to by sme hádam v tom snehu zmákli za tie tri dni, čo sme na to mali. Ráno 12-ého sme sa chystali na náš tak obľúbený turankáruš. Hneď ako som vytiahol päty z domu som pozrel prvýkrát do neba a už sa to ze mňa enem tak rinulo. Dôvod bol prostý. Rinulo sa aj z neba. Milý premokavý dáždik. Tak som natiahol nohy, žeby som sa čo najrýchlejšie dostal na zastávku busov. O pár minút tam dorazil aj Dolina. Marek, ako obvykle meškal. Ale dorazil načas a aj turankáruš nás zobral. Na tomto mieste je potrebné spomenúť, že ja som sa chystal počas ZIPOCH-u navštíviť aj mojich príbuzných a predkov na miestach, kde sú moje korene. Tak som už počas vozíkania sa na turakarušovi začal spracúvať mojich spoluch-ov, aby sme išli až do Detvy a potom odtiaľ do Dobrej Nivy. V Nive bolo snehu toľko ako u nás, takže ništ, a moji spoluch-ovia prijali moju verziu pochodu. Inak v Dobrej Nive aj ešte celkom slušne kropilo, takže sa nám z busu akosi nekcelo.
Vo Zvolene sme zmeškali prípoj do Detvy, tak sme vpálili do staničnej reštaurácie a potom sme skoro úspešne zmeškali vďaka Marekovmu zanietenému rozhovoru s hajzelbabou aj druhý prípoj. Ujco nás zebral do busa, ktorý vyzeral, že na ňom chodili ešte stavbári, ktorí zakladali Podpolianske strojárne. Ale chválabohu došiel až do Detvy. Síce nešiel veľmi cestou, ktorá bola podľa našich predstáv, ale napokon sme úspešne z neho v Detve na sídlisku vystúpili. Ako sme sa tak montovali s ruksakmi na stojanke zastavil pri nás ďalší bus a ujco chcel silou mocou, že nás vezme. Vraj že ide na Poľanu. A my silou mocou, že nejdeme. Aj ukázal, že idem tade. Ja mu, že idem inakade. Takže či z Poľany. Potom mu už Dolina povedal, že nie každý kto má ruksak ide na Poľanu, alebo z. Tak ujco zavrel dvere a odišiel. Aj my sme odišli. Prešli sme krížom cez cestu, ktorá ide zo Zvolena do Lučenca a vnorili sme sa do pohoria Javorie. Počasie bolo celkom fajn. Prestalo pršať, ale všade naokolo sa vznášala hustá hmla.
Výhľad bol teda o ničom. Cesta bola zo začiatku značená celkom v pohode, takže sa dalo celkom dobre ísť aj pri zníženej viditeľnosti. Asi tri kiláky od takej dedinky, čo ešte patrila k Detve si prišli na svoje moje ťažko skúšané členky. Na krajnici asfaltovej cesty sa mi akosi noha skrútla a spravil som ukážkový paragánsky kotúľ letmo, s odretým lakťom. Oj to bolo radosti. Ja som pozrel zasek do neba. Hm, a aby som nezabudol. Dolinu zaujalo moje makramé na ruksaku, tak si ho odfotil.
Vraj také nevidí často. Potom som však bol nútený toto makramé zrušiť, pretože dostať sa do bágla bolo hotové umenie. Každý vytiahol zo svojich vreciek nejakú srandu. Dolina svoj foťák, ja cukríky zvané hroznový cukor s príchuťou zatuchliny a Marek džípíesku zvanú mobil s foťákom.
Toto bol okamih, keď sa Marek začal správať ako mladý srnček. Poskakoval okolo nás, raz dopredu, potom dozadu, potom nabok, potom na druhý a zas dopredu, dozadu a tak.
To poskakovanie nebolo samoúčelné. Máme fotky, ktoré sa budú volať Dolina a ja zozadu, spredu, od naboku, od na druhého a tak. Mareková džípíeska vykazovala voči chodníku na mape určitú chybu, ale ja som to úspešne zvalil na konflikt SŠA s Irakom. Marek zhodnotil, že stačí, aby mal človek dobrú džípíesku a prežije aj v divočine. Dolina mu potvrdil, že naozaj stačí, aby mal človek naozaj dobrú džípíesku. V prvý deň sme sa mali celkom dobrý progres. Moje cukríky s príchuťou zatuchliny išli dobre na odbyt . Cesta pekne ubiehala. Dosť často sme prechádzali cez malebné samoty.
Z môjho pohľadu tam bývalo podstatne viacej psov, ako ľudí. Dolina mi však okamžite zaklincoval moju teóriu tým, že predsa v pracovných dňoch sú ľudia v práci. Jeden taký laz ma extrémne prekvapil. Vo dvore tam chovali srnky a holuby.
Normálne tam pobehovalo asi zo 5 srniek. Kukal som jak puk. Usadlostí bolo čoraz menej a stôp líšok a diviakov čoraz viac. Medvedie sme nevideli, ak nepočítam moje. Našiel som tam aj také miesto, čo sa volalo Výbochová Poľana.
To som kukal ešte viac. Inak nič nezvyčajné. Také zatrávnené úpätie zalesneného kopca, na ktorom bolo pár domčúrikov. Turistické značky poredli, Sem tam nás plietli aj staré značenia, ktoré viedli inou cestou. Na Červeňákovom vrchu sme sa aj trochu motali, ako by Karol Kaplík povedal, že Maďar v kukurici.
Dobrí ujovia pilčíci vyťali tie správne turisticky označené stromy a aby nebolo málo, tak chodník zanosili vetvami z nich. Po chvíli, ktorá trvala pol hodinky, sme sa však z toho vysomárili a pustili sa na najvyšší bod nášho putovania, Ďurovie vrch 933 m. Spočiatku sme si ani neuvedomili, že je najvyšší, na mape sa javil ako holina, taká polianka, ale keď sa zozimilo a pod nohami začal vržďať sneh, tak sme zbadali koľká bije.
Rýchlo sme cezeň precupitali, ale poklesli sme len o nejakých 100 m a už bol pred nami ďalší kopec Makytová 922 m. Na druhej strane toho kopca už bola osada Blýskavica, tak sme sa rozhodli, že zastanujeme ešte skôr, ako sa priblížime k obydliam. Ono rušivý vplyv lovcov vysokej zveri na turistov je všeobecne známy. Postavili sme stan na relatívne suchom mieste, ktoré teraz nazývam „Tam u dvou borovic“.
Pekne sa začalo k večeru schladzovať a samozrejme stmievať. Dolina uvaril na svojom, to musím podotknúť, výbornom benzínovom variči polievku.
Zjedli sme ju a zaliezli do stanu. Ja som po chvíli zachrápal, takže neviem o čom trkotali. Keď som sa po prvý raz zobudil, myslel som si, že je už hádam tri hodiny v noci. Kua bolo len pol deviatej večer. Stan bol celkom dobre vykúrený od dýchania, ale keď som ho otvoril, že sa idem vychcať, to vám bola kosa. Dolina si dal záväzok, že vraj vydrží do rána aj keby čo bolo, ale čo nebolo, lebo musel ísť niekedy v noci aj on. Na tomto mieste chcem podotknúť, že teplý nápoj a ešte lepšie teplé jedlo je veľmi dobrý spoločník do studeného stanu. Najhoršie na celom bolo, že už som si celkom dobre pospal a bolo mi do reči. Pričom Dolinovi, ani Marekovi moc nie. Ale keď som sa zobudil druhý raz niekedy kolo 4-ej, už bolo do reči aj im. Niečo sme chvíľu preberali, tuším vtedy Dolina porušil to keby aj čo bolo. Najzaujímavejšie je, že vtedy som bol okamžite schopný vstať a ísť ďalej. No, ale nikam sa nešlo. V noci sa predsa spí. Na to ju pán Boh stvoril. Takže vraj ešte spime. To sa povie. Horko ťažko sme pospali. Ráno, keď sme vraj už za šera chceli ísť, sme hádam spali najlepšie.
Okolo pol ôsmej sme sa konečne vyťuťkali zo stanu. Dolina uvaril ešte jednu kópiu tej poslednej polievky a tá podobne kopírovala aj svoju cestu do našich žalúdkov. Pobalili sme stan a hajdy ďalej. Osada Blýskavica, ktorá bola na úpätí Makytovej pozostávala asi z troch domov a dvoch tabúľ na koncoch. Jaj a v jednej maštali sme videli aj živú kravu. Ľudí akosi nebolo. Popri ceste rástli zamrznuté šípky, tak som si jednu odtrhol, že ju ochutnám. Chutila parádne. Ani som nevedel, že zamrznuté sú také sladké. Na Rimáni sme si na chvíľu sadli, aby sme si oddýchli. Prezul som si trochu topánku, aby sa mi lepšie išlo, ale už to bolo aj tak v prdeli. Z jedného domu vyšiel taký ujo, čo nás aj kávou ponúkol, ale my sme odmietli. Predsa nie sme nejakí trochári. Keď nedá komplet obed aj s údeným syrom, nech neprovokuje. Ale nie, to ja len tak. Ujo bol veľmi milý a pokecali sme aj trochu okolo turizmu, že ako to je dneskaj poriedko a vraj každý ťahá k moru a podobne. Po pár ďalších kiláčikoch sme sa dostali do dediny Záježová, kde som chcel vymiesť krčmu. Dolina ma už cestou schladzoval, že nech sa moc neteším, lebo tam asi bude toľko krčiem, ako na hlave prstov. Tak aj bolo. Teda sme vymietli aspoň potraviny. Pred obchodom sme si dali obednú prestávku, aj s piknikovým posedením.
Kultúrnu vložku nám robila jedna babuška, ktorá nám opísala históriu obce a obyvateľstva. Hlavne o budúcnosti vedela veľa. Mená známych veštcov, ako Nostradamus a ich životopisy mala v malíčku. Potom nám vysvetlila kade ísť, nie síce k medovníkovej chalúpke, ale do Sásy a úplne prozaicky (človek by čakal, že odletí na metle) po vlastných odišla s nejakou ďalšou tetuškou. Aj obchod zavreli, tak sme sa pozbierali a šli sme. Ja som si ráno obul len tenké ponožky, noha mi ločkala v topánke a tak som si pri zostupovaní z tých kopcov nahonobil celkom pekný pľuzgier na palec nohy. Keďže som si ten palec nahonobil, tak som aj všelijako pejrakovsky našľapoval, aby to nebolelo a nahonobil som si k tomu aj natiahnutie lýtkovej šľachy. No išlo sa mi parádne. Dokrivkal som do Sásy, drahých priateľov som nechal v miestnej karčme a pobral som sa k jednej mojej príbuznej tete, čo tam bývala. Pospomínali sme rodinu, ktorá žije aj nežije, roky minulé i terajšie, popýtal som sa na kvalitu ďalšej cesty a vrátil som sa ku priateľom v zbroji. Aha a ešte som u tety zjedol jednu klbásu, vypil čaj. Tá klbása bola fajná, len som ju rýchlo zjedol a bolo mi potom blivno. Ale komu niet rady, tomu niet pomoci. Už sa celkom začínalo stmievať a tak sme sa pobrali niekam von z dediny, že si ustelieme. Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Babinej, alebo niekde za a tam si postavíme stan. Nejak sme pri odchode z dediny poblúdili, takú hodinku-dve sme sa motali po diviačom stole, také rozryté blato to bolo, ale potom sme sa nakoniec dostali na správnejšiu cestu. Došli sme na akýsi ranč, ktorý tam vyrastal doslova pred našimi očami. Ujovia tam makali ako včeličky na nejakom zrube. Po tom, ako nám nevedeli povedať kade ďalej, sme boli oboznámení s tým, že sme na súkromnom pozemku a nech ťaháme do riti. Tak sme ťahali, síce nie tam, ale len preč zo súkromného pozemku. Chodník viedol tesne vedľa ranču, ale kto ho mal v tej tme vidieť. Keď sme sa párkrát zavesili na padnutý strom na chodníku, sme rozhodli ukončiť tento deň. Postavili sme stan priamo na chodníku.
Ja som už trpel ako ten na kríži. Môj pľuzgier bol väčší ako palec a lýtko som si celkom dobre vedel predstaviť kde mám, pretože bolelo jak fras. Tretí deň je kritický. Aspoň u mňa. Zaliezol som ako zbitý pes a mrzol v spacáku. Akosi som sa nevedel prehriať. Chvíľu mi bola zima na nohy, potom zas na chrbát a napokon na krk. A takto stále dokola. Ani cukríky s príchuťou zatuchliny nepomáhali. Dolina sa rozhodol, že uvarí čaj. Táto predstava vo mne rozliala asi päť litrov tepla a hneď mi bolo lepšie. Zaspal som a okamžite som začal kúriť ako piliňáky. Keď ma Dolina budil, že nech si dám čaj, už nebolo treba a ani som nechcel vyliezť z tepla. Potom zaliezli aj oni. Noc bola, aspoň podľa mňa krátka, lebo ráno prišlo šup šup. Ráno už Mareka začali žrať mrle, lebo večer sa ma pýtal, že čo a ako a čo( to akože, či v svetle nových skutočností natiahnutého lýtka a pľuzgiera na nohe nepôjdeme radšej do Dobrej Nivy na bus)? Ja som mu vtedy povedal, že ráno sa uvidí.
Asi však zhodnotil, že pôjdeme a brnkol Dagmarke, že už okolo poludnia si budú vymieňať slinné exkrementy. Ráno som sa však cítil oddýchnutejší a tak som sa rozhodol ísť ďalej do Štiavnice. To malo byť to núdzové riešenie. Tak sme sa pobrali ďalej. Marek na svojom mobile kukol, že kedy idú z miesta 30 metrov od autobusovej zástavky v Štiavnici busy na Nitru a začala s ním šiť asi polovica čertov. Tí zvyšní sa pridali niekde pred Banským Studencom. Nepovedal ani slovo, ale bolo vidno, že Dagmarka je Dagmarka. Vystúpali sme do Štiavnických vrchov, na jednej takej malinkatej usadlosti sme sa najedli. Teda Dolina so mnou. Marek už mal v očiach vidinu drahej Dagmarky. Potom som akosi nabral energiu a do Štiavnice sme došli celkom včas. Hádam aj hodinku a pol pred odchodom toho autobusu. Keď sme prechádzali cez Banský Studenec, obzerali sme, či nejde dáky autobus do mesta, ale furt a furt nič. Tú ubolenú nohu som už používal len ako barlu, k tej druhej, tak som vlastne doskákal. Zasadli sme do Ametystu, to jé ta krčmoreštika na Križovatke v Štiavnici. Normálne som počul, ako padá do môjho žalúdka tá fazuľová polievka, čo som si objednal. Ono zamrznutá paštéta s chlebom nie je nič moc. Smäd som hasil kofolou a prekladal to celé teplým čajom. To aby mi nebola vraj zima. Dolina s Marekom sa tiež nenechali dlho ponúkať. Hádam aj o desať stupňov spokojnejší sme sa vyšuchtali na zastávku. Autobus už na nás čakal a tak všetko išlo ako po masle. V Leviciach som dal reč so spolu sediacou babenkou, že kam chodí a vysvitlo, že na banícku. Pospomínal som na staré dobré časy a chvíľu nato sme boli v Nitre. Babenka vystúpila a my s ňou. Moja noha už nebola nohou, len kusom opuchnutého mäsa hompálajúceho sa niže pása. Zavolal som Drahuške, nech ma príde vyzdvihnúť k autobusu, lebo domov asi nedôjdem. V Nitre sa k nám pridala Dagmarka, takže Marekoví čerti sa pobrali tam odkiaľ prišli a všetko bolo O.K. Tak takto to vyzeralo v tie tri dni, či večery v našej pospolitosti. Oh a to najdôležitejšie, aby som nezabudol – Drahuška vždy, keď prídem domov uvarí niečo brutálne dobré, také do pohody. |
Toto
je Poľana| © webmaster |